Ako to bolo pred sto rokmi? V akej dobe športovali jeho priekopníci na našom území? Kto dával mládeži prvé impulzy k športovaniu spomedzi pedagógov a trénerov? Ako osudy individuálne formovali šport pofin de siécle a začiatok 20. storočia? Čo bolo možné a čo nie na úrovni škôl, klubov či reprezentácií vo vtedajších časoch a podmienkach? Prečo práve Jánovi Hajdócymu a jemu podobným profesorom – telocvikárom sa podarilo vštepovať novým generáciám slovenskej mládeže ušľachtilé prvky kalokagatie?
„Sed nostra omnis vis in animo et corpore est“, povedal Sallustrius, naplnený životnými skúsenosťami a múdrosťou. „V skutočnosti harmonická výchova tela a duše sa stala nezvratnou zásadou medzi múrmi modernej školy.
Majúc túto zásadu pred očami snažili sme sa nájsť tú cestu, ktorá spája dve ideálne úlohy telocviku.“
To je úryvok z jednej zo správ profesora telocviku na Vyššom arcibiskupskom gymnáziu v Trnave po školskom roku 1912 – 1913. Zdôraznime maďarský názov „A nagyszombati érseki fögimnázium“, aby sme si uvedomili, že to bolo v období, keď Slováci spolu s ďalšími národmi boli súčasťou Uhorska. O to viac vynikajú idey, zásady a metódy profesora Jána Hajdócyho:
„V telesnej výchove v celom vzdelanom svete sa stretávame s protichodnými názormi. Nemecký telocvik, švédska gymnastika, anglická atletika majú nespočetné množstvo odvetví športu, ktoré pomáhajú posilneniu mládeže…
K tomuto prispôsobená výchova nášho ústavu sa nestala slepou službou ani jednému telovýchovnému systému, ale z každého dobré veci sa snažil v záujme mládeže využiť a uplatniť.“
Aj napriek tomu, že k dispozícii bola iba malá a nevyhovujúca telocvičňa a školský dvor tiež malých rozmerov, nachádzal oduševnený a vynaliezavý telocvikár riešenia.
Ako uvádza v inej časti: „Ťažisko sme položili na športy v prírode a hry, ktoré rozvíjajú srdce a pľúca, najlepšie účinkujú a najintenzívnejšie oživujú krvný obeh. Dýchacie cvičenia a k veku zodpovedajúce behy na každej hodine v zime – v lete sme konali vo voľnej prírode.“
Čo bolo rovnako dôležité a tvorilo prirodzený fundament jeho práce, možno doložiť slovami prof. Jána Hajdócyho, ktoré vyslovil pri oslave „abrahámovín“, ako sa označovali v minulosti 50. narodeniny:
„Dokiaľ sa nebudeme starať o telovýchovu na dedinách, dokiaľ nenačrieme plným priehrštím do nevyčerpateľnej studnice talentov, ktoré medzi dedinskou mládežou sú, nemôžeme snívať o svetových úspechoch.“
So žiakmi gymnázia okrem základov atletiky pestoval profesor gymnastiku (vtedy náraďový telocvik), šerm, futbal, v lete ešte plávanie a v zime korčuľovanie.
Turistike sa venoval v rámci skautingu. Pretože dve hodiny telocviku týždenne považoval už vtedy za málo, vybavil pre záujemcov o cvičenie ďalšie dve hodiny týždenne, tzv. športové hry, v stredu a v sobotu. Tie sa stali základom pre budúci „Telocvičný krúžok“.
Na začiatku a na konci školského roka usporadúval v ústave medzitriedne školské preteky a turnaje, v júni sa konala tzv. slávnostná telovýchovná skúška.
V tom čase súperili Trnavčania i so stredným školami z iných miest. Takú činnosť mohol rozvíjať najmä v období ČSR vďaka porozumeniu riaditeľa Františka Špačeka, ktorý na gymnáziu pôsobil v rokoch 1920 – 1938.
Profesor Ján Hajdócy bol jedným z trojice najznámejších absolventov Telovýchovného inštitútu Univerzity v Budapešti.
Okrem neho medzi najzaslúžilejších na slovenskom území patrili: František Pethe v Prešove (15.1.1872 Turda– 13.8.1964 Prešov) a Eduard Adamko v Žiline (16.6.1889 Lűbeck – 10.11.1980 Košice). Inými známymi absolventmi univerzít v Budapešti, Viedni, Prahe a Brne pôsobiacimi na Slovensku boli F. Faith, A. Gross, F. Námer, S. Pačenovský, J. Koudelka, B. Šofr, B. Tesař, V. Velkoborský, B. Grűndl, K. Skalský, Bockschneider, Mareš, I. Rudlík, P. Věrný, R. Kříž, Z. Losenický, V. Kaprál a iní.
Kto bol prof. JÁN HAJDÓCY?
Rodinná „story“ začala v Poľsku. Pôvodné meno bolo Dócy a keďže bývali v háji, tak spojením slov vzniklo meno Hajdócy. Starý otec bol hájnikom – pastierom. Rodičia: otec Ján Hajdócy bol súdnym úradníkom – exekútorom a zomrel v roku 1914, matka Jozefína, rod. Hýrošová, zomrela v roku 1942, obaja sú pochovaní v Ružomberku. Mali 5 synov: najstarší bol Ján (1887 – 1950), Jozef (1888 – 1969) bol zamestnancom mestského úradu, Karol (1895 – 1951) bol dôstojníkom žandárstva, Anton (1898 – 1964) mal titul JUDr., a pôsobil ako advokát, Andrej (1909 – 1961) bol poštovým úradníkom.
Ulica Jána Hajdócyho – stále figuruje s chybou… na pamätný seminár reagoval v liste
– odpovedi Oľge Hajmássyovej na jej gratuláciu k životnému jubileu MUDr. Alexander
Binovský. Citát z listu je veľavravný: „ Za milé blahoželanie srdečne ďakujem.
Myslím, že nie je to zásluha, samo prežitie 70 rokov. Mal som len šťastie v živote,
že som bol žiakom prof. Hajdócyho. Píšete, že mi želáte viacej porozumenia.
Je to síce najvznešenejšie želanie, ale nemusíme byť z toho veľmi nešťastní.
Porozumenie je u tých, na ktorých nám veľmi záležalo. Od tej chvíľky, kedy som
bol naposledy v Trnave, na tej historickej schôdzke na počesť Hajdócyho a videl
som takmer u všetkých tie zaslzené oči, som optimistom. Prof. Hajdócy a Váš
nezabudnuteľný manžel nežili zbytočne. Obaja zaorali brázdu do tejto zeme,
ktorá sa už nedá žiadnymi buldozérmi zahladiť. Čím ďalej sa tá brázda mení
v rieku a oživuje ďaleko široko celé Slovensko. Čím bol Tyrš pre Čechov, tým je Hajdócy pre nás. Som rád, že patríte do tejto
rodiny a buďte na to vždy hrdá.“
Rodiskom prof. Jána Hajdócyho bol Ružomberok, kde zapísali do matriky jeho dátum narodenia 4.5.1887. Gymnázium začal študovať v Trstenej (1898 – 1899), pokračoval v Ružomberku (1899 – 1905) a dokončil v Spišskej Novej Vsi (1905 – 1907). Vysokoškolské vzdelanie získal v Budapešti na Testnevelési főiskola (1907 – 1908), kde absolvoval telocvik a maďarský jazyk. Ročnú vojenskú službu vykonal v roku 1909. Profesorom gymnázia v Trnave sa stal 16.9.1910. V roku 1914 bol povolaný na vojenské cvičenie, kde ho zastihla mobilizácia do I. svetovej vojny. Ako nadporučík Trenčianskeho pluku bol pri Lubline (5.7.1915) ťažko ranený do nohy. Po početných operáciách mal ľavú nohu o sedem centimetrov kratšiu.
Asi rok sa liečil a potom sa vrátil na front.
Prof. Ján Hajdócy sa oženil 9. februára 1918 s Kornéliou Sadloňovou. Mali dve deti: dcéru Vieru (nar. 22.5.1919) a syna Jána (nar. 1924), ktorý bol novinárom. Dožili sa troch vnúčat. Po demobilizovaní začal učiť v Liptovskom Mikuláši (od 24.10.1917). Vysvetlenie dôvodu, prečo opäť nenastúpil do Trnavy tkvie v tom, že mal sobáš v evanjelickom kostole, čo znamenalo preloženie. Na pôvodné miesto nastúpil až 8.4.1919 a pôsobil
tam 20 rokov. V roku 1938 bol menovaný za školského inšpektora pre gymnáziá na Slovensku, stredoškolskú činnosť skončil v roku 1939. Lektorom Ústavu pre telesnú výchovu na vysokých školách na Slovenskej univerzite v Bratislave sa stal 4.4.1939, dva mesiace po jeho založení. Súčasne bol menovaný za pedagogického riaditeľa vysokoškolského internátu na Lafranconi, kde pôsobil až do roku 1948. Prof. Ján Hajdócy bol spolu s prof. RNDr. Karolom Stráňaiom spoluautorom návrhu koncepcie štúdia telesnej výchovy, ktoré vstúpilo do platnosti 1.10.1939, kedy bol založený Telovýchovný ústav pri Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity, predchodcu Inštitútu telesnej výchovy (od 1960) a neskôr Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského. V roku 1939 bol tiež pri založení Slovenského olympijského výboru, kde bol zvolený
za technického vedúceho. Do dôchodku odišiel roku 1948, zomrel 17.10.1950 v Bratislave, kde je pochovaný na cintoríne v Slávičom údolí.
V športovej časti biografie prof. Jána Hajdócyho mimo gymna-
ziálneho pôsobenia treba uviesť i jeho trénerskú, organizátorskú
i publikačnú činnosť. Napriek ťažkému vojnovému zraneniu nohy
bol aktívnym popularizátorom modernej telesnej výchovy a špor-
tu na Slovensku. Na škodu celkovému efektu jeho práce, atlétmi
uznávaný odborník z praxe, nebol docenený na celoštátnej úrovni
v I. ČSR, na čom mali podiel i funkcionári vtedajšej ČsAAU (Čs.
atletickej amatérskej únie). Ocenenie Čestným inštruktorom
ČsAAU v roku 1948 bolo slabou náplasťou od staronového naj-
vyššieho orgánu atletiky pred zánikom, pretože v máji 1948 vznikol
Ľahkoatletický odbor ČOS (Čs. obce sokolskej).
