K vlastnostiam prvého z atletickej rodiny Čordášovcov popri patriotizme patrili najmä obetavosť a skromnosť. Ináč nemožno výstižnejšie charakterizovať človeka, ktorý dlhé roky pracoval v prospech svojho obľúbeného športu napriek ťažkým životným peripetiám. Často v kritických chvíľach doslova zachraňoval existenciu trnavskej atletiky, pričom jemu v existenčných problémoch nemal kto pomôcť. Nikdy nezľavil zo svojich zásad, bol mužom činu, no nevystatoval sa tým, nevyhľadával privilégiá, preto neboli jeho zásluhy známe širšiemu okruhu ľudí ani v atletike. Takým bol Mikuláš Čordáš pplk. v.v. /6.12.1909
Dvorníky – 24.12.1976 Trnava/ – významná osobnosť Trnavy.
Hoci nikdy nevynikal výnimočnými športovými výkonmi, i tak si vďaka príkladu prof. Hajdócyho vypestoval skvelý vzťah k atletike. Tým by bolo možné vysvetliť fakt, že od tridsiatych rokov prakticky až do konca života bol aktívny v atletike – ako funkcionár a tréner. O tom, že bol od roku 1939 aktívnym predsedom atletického odboru TŠS svedčí osem slovenských šampionátov v Trnave pre dospelých, dorast, na dráhe i v cezpoľnom behu v čase I. Slovenskej republiky v rokoch 1940 – 1944. Z tohto obdobia treba spomenúť jednu epizódu zo života dôstojníka Mikuláša Čordáša, hoci sa nenaplnila z dôvodov „vis major“. V roku 1941 bol menovaný ako jeden z pedagógov pre atletiku vo Vojenskej telocvičnej škole pri zriadenej Vojenskej akadémii v Bratislave. Pretože v júni 1941 bola vyhlásená branná pohotovosť a vyučovanie bolo pre mobilizáciu zrušené, neskôr už k obnoveniu činnosti školy nedošlo.
Našou úlohou je i to, aby sa z neznámeho hrdinu nestal zabudnutý. Rolu, akú Mikuláš Čordáš zohral v heroickom období slovenských dejín – v Slovenskom národnom povstaní – možno považovať rovnako za heroickú. Bol významným členom protifašistického odboja. Ako stotník /kapitán/ bol zasvätený do príprav povstania zorganizovaním partizánskej jednotky v Malých Karpatoch. Po vyhlásení SNP 29. augusta 1944 bol spolu s veliteľom posádky v Trnave kpt. Andrejom Benkom – Rybárom, nadporučíkom Karolom Fraňom, nadporučíkom Štefanom Noskom jedným z hlavných organizátorov mobilizácie a odchodu trnavskej posádky do SNP. Uskutočnením presunu a priamymi ozbrojenými bojmi sa stala trnavská posádka /okrem letcov z Piešťan/ ako prápor Dunaj jediným uceleným útvarom, ktorý bojoval v SNP. V čase nemeckých útokov na potlačenie povstania to bola veľmi ťažká úloha.
Po potlačení povstania trnavská posádka pokračovala v boji partizánskym spôsobom a na jar 1945 sa v Poprade pridala s jednotkami 2. čs. paradesantnej brigády k 1. čs. armádnemu zboru.
Miesto a význam Mikuláša Čordáša v SNP, rovnako miesto SNP v histórii Slovenska možno charakterizovať slovami básnika Mikuláša Kováča: „…Slovenské národné povstanie malo v prvom rade zmysel mravný, bolo aktom mravnej očisty národa, ktorý sa proti alebo presnejšie mimo vlastnej vôle ocitol na opačnej strane historickej Pravdy, Spravodlivosti a Práva.“ Pre záujemcov o podrobnejšie oboznámenie sa s účinkovaním M. Čordáša v SNP možno odporučiť jeho príspevok „SNP nebolo porazené – boj pokračoval v horách“ v zborníku zostavovateľov Ľ. Žvacha a Ľ. Packu Protifašistický odboj v okrese Trnava, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Obzor v Bratislave v roku 1979. Po vojne mala atletika v Mikulášovi Čordášovi opäť oporu, či už na miestnej úrovni ako šéfa klubu TŠS a spoluorganizátora hier stredoškolskej mládeže o Pohár prof. Hajdócyho, alebo na celoslovenskej úrovni, keď bol zvolený za 2. podpredsedu SĽAS /konkrétne 13.1.1946/. Po komunistickom prevrate v roku 1948 nastali však zlé časy pre odbojárov z hľadiska vtedajšej ideológie, osobitne pre západný odboj, ale výnimkou neboli ani účastníci SNP. V prípade M.Čordáša stačilo odmietnutie štúdia na vojenskej akadémii v ZSSR a stal sa nepohodlným pre režim. Bol prekladaný /Nitra, Zvolen, Znojmo, Nýrsko/ a bol zastavený jeho ďalší vojenský postup. V rokoch 1950 – 1953 bol nezákonne súdený a väznený. Pri zatknutí a vyšetrovaní v roku 1949 jeho osobný archív zabavila ŠtB, preto sa nezachovala dokumentácia jeho života a športovej činnosti. Než bol rehabilitovaný, prešiel M. Čordáš zamestnaniami v Kovosmalte, Rempe a napokon na riaditeľstve Cukrovarov.
Ani perzekúcie a krivdy koncom štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov ho neodradili a napriek podlomenému zdraviu sa znova od roku 1954 vrátil do atletického hnutia. V roku 1956 sa stal vedúcim atletiky v Športovej škole dorastu v Trnave a spoluzakladateľom atletického oddielu v Slávii. V rokoch 1959 – 1963 bol predsedom atletickej sekcie OV ČSZTV a tiež predsedom atletickej sekcie KV ČSZTV, bol tiež členom trénerskej rady slovenskej sekcie. Dôležitým faktorom atletického „modus vivendi“ Mikuláša Čordáša bola trénerská činnosť. Za akýchkoľvek okolností bol trénerom, dokonca i v jednom období, kedy do zamestnania cestoval do Bratislavy. Trénoval najmä vrhačov, ale medzi jeho zverencov istý čas patrili napríklad i skokan Ivan Štefka či šprintérka a prekážkarka Oľga Kubovičová. K jeho zverencom patrili oštepári Dušan Kulka, Štefan Kessler, guliarka Eva Duchoňová, diskárky Alžbeta Olosová, Anna Vávrová a Eva Janušíková, oštepárka Silvia Pavelková, Ľuba Mikáčová, guliar Alexander Záruba…Čestné tituly Vzorný tréner a Zaslúžilý tréner boli symbolickým ocenením práce, ktorú pre atletiku odviedol. V roku 2000 bol Mikulášovi Čordášovi udelený titul Čestný občan mesta Trnava in memoriam. V synovi Eduardovi a vnukovi Jurajovi je zasa symbolicky naplnený silný vzťah k atletike, avšak skvelý odkaz Mikuláša Čordáša ďaleko presahuje trnavskú atletiku.
