Siločiary atletiky sa niekedy pretnú so siločiarami osobnými v silný vzťah, inšpirujúci k veľkým činom a výnimočným výkonom. Taký príklad možno nájsť práve v Trnave a tunajšej atletike v rodine Charfreitagovcov. Dve generácie už dosiahli výsledky, ktorými obohatili slovenskú atletiku na najvyššej úrovni a odvádzajú prácu, udržiavajúcu vysokú úroveň atletického klubu AŠK Slávia. O silnom vzťahu k športu a k atletike svedčí osobný vklad všetkých členov rodiny Charfreitagovcov, preto im patrí spoločná kapitolka. Naviac si zaslúži výnimku v osobitnom medailóne Libor Charfreitag ml. za svoje výnimočné výkony.
Priame a najdlhšie trvajúce puto s trnavskou atletikou má trnavská rodáčka Mgr. Eva C h a r f r e i t a g o v á, rod. Duchoňová (nar. 28.8.1948). Pod rodným menom bola poprednou atlétkou – vrhačkou. Aké boli jej začiatky a kto zásadne ovplyvnil jej budúce športové zameranie a atletickú špecializáciu?
„ K atletike ma priviedol učiteľ Jozef Ventura na základnej škole v roku 1961. Moje prvé kontakty s atletikou a pretekami boli na malej dráhe priemyslovky. Pomerne skoro som zapadla do kolektívu vrhačov, ale bola som aj pomerne rýchla, preto som bývala i finišmankou štafety ma 4 krát 100 metrov. Keď som chodila na strednú školu, prešla som do skupiny trénera Mikuláša Čordáša, odborníka na techniku vrhu guľou a hod diskom. Na Pedagogickej fakulte UK v Trnave som bola v skupine Reného Lissnika, odborného asistenta na fakulte. Krátky čas ma trénoval profesor Hajmássy, ktorý sa mi venoval najmä po kondičnej stránke. Po dvoch rokoch som sa vrátila k trénerovi Čordášovi. Na neho mám krásne spomienky. Bol voči nám vrhačkám galantný, vždy vedel, ktorá má narodeniny či meniny, ba nezabudol ani na kytičku k MDŽ.“
Pod vedením trénera Mikuláša Čordáša sa ešte ako Eva Duchoňová vypracovala do čs. reprezentácie. Debutovala v roku 1968 v juniorskom stretnutí v Sopotách s Poľskom a Maďarskom. Rôzne reprezentačné dresy obliekla celkom sedemkrát, aké boli tie ostatné? V roku 1969 v Bratislave po vzniku Slovenského atletického zväzu v stretnutí žien Slovenska a Rakúska. V roku 1970 bola odveta s Rakúšankami vo Viedni a v Považskej Bystrici bolo stretnutie s Maďarmi pod hlavičkou Budapešti. V tom roku sa zoznámila na sústredení v Nitre s Liborom Charfreitagom. Od roku 1971 trénovala spoločne s ním už ako s manželom. Pod pôvodným menom je vo výsledkoch stretnutia slovenského výberu pod hlavičkou ČSSR „B“ v roku 1971 v Budapešti. Pod novým menom reprezentovala ešte dvakrát: v roku 1972 v Bratislave v odvete s Maďarkami a v roku 1973 v Bratislave proti Chorvátsku.
„Reprezentačné štarty boli pre mňa veľkým impulzom k ešte lepšiemu tréningu. To bola vtedy jediná príležitosť, ako sa dostať za hranice. Už pri prvom štarte proti Rakúsku na štadióne Mladej gardy som prekonala slovenský rekord a zvíťazila som. Kapitánku družstva žien som robila v Budapešti a podobne i v Považskej Bystrici. Najviac mi zostalo v pamäti stretnutie vo Viedni, lebo to bola moja prvá cesta na Západ.“
Ako špecialistka na vrh guľou dosiahla osobné maximum 14,10 m (1972), čo má v slovenskom meradle hodnotu i dnes. Tento výkon je piatym spomedzi jej slovenských rekordov a v historických tabuľkách je na 7. mieste. V hode diskom má osobný rekord 41,54 m. Celkom získala na majstrovstvách Slovenska 9 medailí: 6 zlatých, 1 striebornú a 2 bronzové. K úspechom možno rátať i tri tituly akademickej majsterky Slovenska a víťazstvo na Čs. univerziáde v Plzni v roku 1969. Bola tiež celkovou víťazkou Čs. pohára vo vrhu guľou v roku 1972. V spomienkach sa vrátila ku kolektívnemu zážitku.
„Negatívna živá spomienka je tá zo sústredenia pod Sitnom v Banskej Štiavnici z 21. augusta 1968. Skoro ráno ma zobudila Oľga Kubovičová, že nás napadli Rusi. S touto správou sme zašli za lekárom MUDr. Jozefom Horváthom a trénerom Hajmássym. Boli sme v šoku a nevedeli ako ďalej… Najkrajšiu spomienku mám na víťazstvo družstva Slávie v Ružomberku, kde sme vyhrali Zlatú ružu mesta pred zahraničnými družstvami.“
Pedagogickú dráhu telocvikárky začala Eva Charfreitagová na základnej škole v Bolerázi v roku 1971. Počas trinásťročného pôsobenia tu medzi jej objavy patrili šprintér Timotej Minarovič a vrhač Ľuboš Letovanec. Pokračovala na ZŠ v Trnave na Mozartovej ulici. Od roku 1998 pôsobí ako trénerka na Športovom gymnáziu Jozefa Herdu, najnovšie ako vedúca trénerka atletiky. Medzi jej najznámejších zverencov patrili reprezentanti Tomáš Pivko, Silvia Beňová, Martina Obalová, k spoločným zverencom s manželom Veronika Kadlečíková, Martina Zaťková či Jaroslav Nosko a ďalší. Neoddeliteľný podiel má i na športovom raste svojich detí…
„ Každé obdobie mi prinieslo niečo iné. Keď som sa venovala žiakom na základnej škole, tešila som sa z ich prvých úspechov a chuti do zlepšovania si osobných rekordov. Zvlášť by som vyzdvihla obdobie pretekárskej činnosti dcéry Radky, ktorá mala nesmiernu chuť do trénovania, obrovskú zodpovednosť a radosť z víťazstva.“
Zásluhy Evy Charfreitagovej pre atletiku nespočívajú iba v dlhej pretekárskej činnosti (1961-1991 a ešte niekoľko sezón medzi veteránkami), v trénerskej činnosti, ale tiež vo funkcionárskej a organizátorskej práci. V Slávii je od roku 1993 tajomníčkou klubu. Spolu s manželom Liborom, ktorý je predsedom klubu, veľmi často musia riešiť problematiku atletiky i v obývačke bytu na Hajdócyho ulici. Veľa rokov pracovala v komisiách mládeže Západoslovenského Atletického zväzu i Slovenského atletického zväzu, kde bola i členkou výkonného výboru SAZ v rokoch 1996-2006. Osobitne si cení skutočnosť, že spolu s vtedajším predsedom SAZ-u Antonom Ihringom obnovili stretnutia žiackych reprezentácií Česka a Slovenska
Je známe, že český element v slovenskej atletike (až na nemenované výnimky) bol vždy na úžitok na oboch stranách. Možno uviesť najmarkantnejšie príklady, ako boli v Košiciach Antonín Zikmund, Vratislav Kaprál či Jan Liška, v Liptovskom Mikuláši Vlastimil Jaroš, v Kysuckom Novom Meste Jaroslav Srholec, v Žiline Vlastimil Holík, v Považskej Bystrici Ing. Josef Kučera, v Dubnici n. Váhom Zdeněk Hrbáček, v Novom Meste n. Váhom Zdeněk Šilhánek a Jiří Huk, v Nitre František Mareš, v Martine Vladimír Devátý a Mgr. Pavel Slouka, v Skalici a Holíči Rudolf Roučka, v Banskej Bystrici Milan Mikula, Ladislav Moc, Jaroslav Halva či Dr. Ladislav Hála, v Bratislave zo starších Prof. MUDr. Stanislav Kostlivý, z mladších Mgr. Vladimír Bezdíček. Najaktuálnejším argumentom pre uvedené tvrdenie je v Trnave Libor C h a r f r e i t a g ( nar. 27.4.1947 v Ústí nad Orlicí). Jeho meno najviac preslávil syn Libor ml., patriaci do svetovej špičky v hode kladivom. Ako to všetko v rodine Charfreitagovcov začalo?
„Všetko má začiatok v Žamberku. V tunajšom Sokole som hrával futbal, hokej a ako malý chlapec som skúšal i tenis. Začal som tiež s atletikou, ale najkrajšie atletické obdobie som prežil v Ústí nad Orlicí, kde som sa ako dorastenec naučil základom atletického tréningu.“
„Štácie“ Libora Charfreitaga, ktorého meno pochádza z nemeckých predkov, nasledovalo až po Trnavu v takomto poradí: Sokol Žamberk (1957-1962), Jiskra Ústí nad Orlicí (1962-1967), Považan Nové Mesto n. Váhom (1967-1968), Dukla Nové Mesto n. Váhom (1968-1970), LIAZ Jablonec n. Nisou (1970-1971), Slávia Trnava od roku 1971 doteraz. Za všetkým však treba vidieť konkrétnych ľudí. Ktorí formovali jeho osobnosť po športovej stránke?
„Môj otec bol predovšetkým tenistom, on ma naučil mať rád šport. Dodnes sa hrá v Žamberku turnaj a mužská dvojhra ako Memoriál Břetislava Charfreitaga, konkrétne od roku 1977. Jaroslav Filip v Ústí mi dal atletické základy. Jiří Čechák dochádzal za našou skupinou do Ústí z Pardubíc a ten ma naučil všestrannosti, bol dobrý viacbojár. Zdeněk Šilhánek mi pomohol hlavne spríjemniť vojenčinu. Pri tejto príležitosti by som chcel spomenúť Jirku Huka, ktorý bol známy môjho otca, keď slúžil v Žamberku a bol mojou oporou i ostatných atlétov v Považane i v Dukle. Namiesto hodnosti poručíka som bol z politických dôvodov vyhodený, na čom sa podpísala činnosť otca i mňa v roku 1968. Ponuku do Jablonca od Václava Poláčka a Jirku Hetfleiša som využil na rok, lebo som sa oženil a presťahoval do Trnavy.“
Fyzické parametre priamo predurčili disciplíny Libora Charfreitaga. Začal kriketovou loptičkou ako žiak (cez 75 m) a granát poslal tiež ďaleko (cez 85 metrov). Oštep mu nikdy nešiel (dostal sa len na 48 m), a tak sa presadil vo vrhačských kruhoch pre guľu, disk a kladivo. Individuálne najvyššie bol ako mladší dorastenec na majstrovstvách ČSSR v roku 1963, kde získal bronzovú medailu v disku. Dve zlaté vybojoval s družstvom Jiskry Ústí n. Orlicí na majstrovstvách ČSSR ( 1963 a 1964). Jeho osobné rekordy majú tieto hodnoty: guľa 13,49m,; disk 47,50 m a kladivo 52,04 m. Najkvalitnejší mal disk, čo potvrdil i medzi veteránmi výkonom 46,18 m (1987). V rokoch 1971 až 1991, kedy súťažil za Sláviu Trnava a trénoval sám, malo jeho meno špeciálnu hodnotu tým, že bol najväčším zberateľom bodov pre družstvo. Po aktívnej pretekárskej činnosti nasledovala jeho trénerska a funkcionárska éra.
„Keď som začínal v Slávii so skupinou vrhačov, bol som ešte aktívnym atlétom. Bolo to pekné obdobie, i keď som ako tréner nemohol mať napríklad kľúče od klubovne. Medzi prvými bola mojou zverenkou Gabriela Hanuláková, dodnes najlepšia vrhačka na Slovensku v histórii v guli a disku. U mňa začínala aj Ivona Tomanová – Holubová, olympionik Marián Bokor, Marek Molda, Ľuboš Letovanec. Z najmladšej generácie, na ktorých tréningu sa podieľa i manželka, spomenul by som Martinu Obalovú, Mariána Hacaja, Michala Macka, Dušana Mogilského. Najkrajšie obdobie bolo, keď začali trénovať a dosahovať dobré výkony moje tri deti.“
Výsledky troch Charfreitagovcov – Radky ( 1974-1996), Libora ml. (1977) a Evy ml. (1979) sú príkladnou ukážkou, ale treba zdôrazniť i úroveň práce a výsledky celého atletického klubu AŠK Slávia . Na jeho čele je Libor Charfreitag od roku 1996. Od roku 2002 prácu technika v Atómovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach vymenil za miesto správcu štadióna na Rybníku. Naviac pôsobí ako reprezentačný tréner Slovenského atletického zväzu pre vrhačské disciplíny (od roku 1995). Odvtedy je priamym účastníkom výprav reprezentácií Slovenska takmer všetkých vrcholných atletických súťaží. Titul Vzorný tréner mu udelili v roku 1987 a prvenstvo v ankete trénerov roka v SR získal v rokoch 2004,2007 a 2008. Čo ho doteraz potešilo najviac?
„Najväčšiu radosť som mal v Osake, kde Libor získal bronzovú medailu na majstrovstvách sveta a v Barcelone 2010 kde získal historický titul majstra Európy. Najväčším trénerskym zážitkom bol Liborov úspech (druhé miesto) vo Svetovom finále IAAF v Szombathely v roku 2003, kde som sa stretol s olympijskými víťazmi v kladive Connollym, Zsivótzkym a Kissom. V poslednej dobe je to spolupráca s olympijským víťazom Murofušim z Japonska.“
Prienik do svetovej atletiky je dôkazom o kvalite jednej časti práce, ale činnosť klubu je trvalou súčasťou jeho života. Táto práca s každodennými problémami má aj iné stránky, o tých ako predseda hovorí:
„Tu ma potešilo vybudovanie conipurovej dráhy a sektorov v roku 2002. Medzi aktíva patrí i uznanie za dobré usporiadané majstrovstvá mužov a žien v roku 2006. Vysoké uznanie si zaslúžia všetci naši tréneri a funkcionári, ktorí sa starajú o našich atlétov a celkový chod klubu, lebo odkedy sme sa stali samostatným právnym subjektom, tak ekonomické zabezpečenie činnosti je stále ťažšie a ťažšie. Čo je dôležité, že sa zapojuje do práce nášho klubu veľa mladých a ešte aktívnych atlétov, čo je zásluhou predovšetkým Ing. Vladimíra Gubrického.“
