Anton Hajmássy
„Zrovna v ten ponurý jesenný deň, v deň sviatku smútku, nám urval krutý osud jedného z nevšedných vyznávačov a verných služobníkov kráľovnej športu, človeka nevídaného elánu, ambícií a plného plánov do budúcna, vzorného trénera, prof. Antona Hajmássyho. Správa všetkých priaznivcov atletiky, odchovancov i priateľov hlboko ranila. Odišiel nám druh, odišiel nám priateľ, ktorý vyoral za sebou hlbokú brázdu v slovenskom športe. Človek, ktorého si do svojich análov zapisuje československá atletika zlatými písmenami.“
Akými slovami by bolo možné lepšie vystihnúť pocity než slovami z nekrológu jeho veľkého priateľa Rudolfa Holzera, rovnako oddaného atletike? Tento text si dovolíme doplniť slovami sentencie Atoina de Saint – Exupéryho: „Lebo keď uctievame niečiu pamiatku, potom ten kto odišiel, je prítomnejší a mocnejší než živý.“
Na sklonku roka 1978 utrpela trnavská atletika veľkú stratu, lebo išlo o osobnosť potrebnú, ba nenahraditeľnú vo viacerých smeroch. Nemožno odhadnúť, čo pre Trnavčanov znamená Anton Hajmássy, s určitosťou však možno povedať, že bol významnou súčasťou života niekoľkých generácií trnavských atlétov a atlétok. Práve tak, ako bol vo futbale nezabudnuteľný Anton Malatinský. Zaiste právom nesú štadióny Slávie i Spartaka ich mená. Obaja presiahli rámec mesta výsledkami svojich zverencov, obaja ostali v pamäti súčasníkov svojimi odbornými i ľudskými kvalitami. Teda nielen to, čo s ním zažili na štadiónoch, na bývalej dráhe Spartaka, bývalej dráhe VŠ či Pedagogickej fakulty UK, alebo dráhach SPŠ a súčasnej Slávie na Rybníku.
Anton Hajmássy sa narodil 28.12.1916 v Kvetoslavove, okr. Dunajská Streda, zomrel 1.11.1978 v Trnave. Jeho otec, Augustín Hajmássy (1884 1961) bol železničiarom, matka Ludovika rod. Zwachová (1888-1971). Bol jedným zo štyroch detí, z nich traja chlapci a jedno dievča. Prvá manželka Erika Matilda, rod. Kucserová (nar. 1926) bola múzejnou pracovníčkou, druhá manželka Oľga, rod. Kubovičová ( nar. 1940), bývalá atlétka, potom pedagogická pracovníčka a trénerka. Z prvého manželstva mal dvoch synov a dcéru. Po základnej škole v Okoči absolvoval Štátne čs. reálne gymnázium Jána Hollého v Trnave. Vysokoškolské štúdium začal v roku 1936 na Lekárskej fakulte a po prestupe od roku 1941 vyštudoval Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity, terajšej Univerzity Komenského (absolvovalv roku 1945).
Je známe, aký významný je prvý impulz, prvá inšpirácia pre budúcnosť a orientáciu človeka, ktorú dostane od uznávanej osobnosti, ak dokáže nadchnúť. Tak tomu bolo i v prípade Antona Hajmássyho. Známe sú jeho slová o veľkom vzore profesora Jána Hajdócyho, citované v kapitolke o ňom. Neznáma však doteraz bola jeho pôvodná atletická motivácia, o ktorej píše vo svojich spomienkach brat Imre Hajmássy, svojho času klavírny virtuóz, ktorý žil v Nemecku. Citát zo spomienok si žiada úvodom malé vysvetlenie.
Brat spomína návštevu športovca v Okoči, kam sa Hajmássyovci presťahovali po preložení otca zo Šamorína, účastníka olympijských hier v roku 1924 v hode oštepom, avšak bez uvedenia mena. Jeho inkognito nebolo problém odhaliť. Išlo o Móra Kóczána (1885-1972), účastníka OH 1908 a 1912 za Uhorsko a OH 1924 za Československo.
„Priateľstvo s týmto pánom znamenalo pre môjho brata Antona zmenu v jeho ďalšom živote, ktorý už nikdy viac neopustil, totiž ľahkú atletiku. Tá bola aj témou všetkých našich rozhovorov s týmto športovcom, ktorý strávil svoju dovolenku v Okoči. Neďaleko železničnej stanice bola veľká lúka, kde nás zoznamoval tento športovec so základmi rôznych disciplín. S najjednoduchšími prostriedkami sme si zostavili športové náčinie na skok do diaľky, do výšky, vrh guľou a hod oštepom, dokonca aj skok o žrdi sme trénovali. My, ako malé deti, sme horlivo poslúchali každé poučenie, ktoré len niečo dalo, boli sme fascinovaní a trénovali sme až do úmoru.
Boli sme veľmi smutní, keď musela odísť taká milá návšteva.
Potom Toniho napadlo zorganizovať na našej lúke „Olympiádu“, a veľmi starostlivo pripravoval celý priebeh. Veslo bolo oštepom, kameň slúžil namiesto gule, nechýbali ani skok do výšky a o žrdi. Náš najstarší brat bol poverený spísať protokol. Ja sám som skoro vždy získal bronzovú medailu, pretože nebolo žiadnych iných účastníkov a Toni a môj najstarší brat si nárokovali na zlato a striebro…
Neskôr sa pridali priatelia z našej dediny k hrám, čo bolo, pravdaže, ešte napínavejšie. Toto obdobie bolo nezabudnuteľné, krásne, určite jedno z najkrajších v našom živote.“
Trnavské gymnaziálne roky a príklad profesora Jána Hajdócyho umocnili pôvodnú prvú inšpiráciu atlétom Mórom Kóczánom. On bol nielen trojnásobným olympionikom, držiteľom bronzovej medaily z OH v Štokholme 1912, ale tiež svetovým rekordérom v hode oštepom pôvodným štýlom (s držaním na konci), ale i výkonným pretekárom do vysokého veku a veľkým propagátorom atletiky. Ako kalvínsky kňaz trénoval na dvore svojej fary v Čiližskej Radvani. V ďalšej pasáži spomienok brat Imre naznačil i ďalšie konkrétne udalosti, ktoré ovplyvnili život jeho brata Antona.
„Navštevovali sme gymnázium a ono vnieslo do jeho života
obrovskú zmenu. Telesnú výchovu nás vyučoval prof. Hajdócy, ktorý urobil na Toniho veľký dojem.
Prof. Hajdócy bola osoba, ktorú každý rešpektoval, prísny a vysokokvalifikovaný odborník na ľahkú atletiku. Napriek zraneniu na nohe, ktoré utrpel vo vojne, dokázal vysvetliť a predviesť všetky športové i technické detaily. Toni sa stal skoro miláčikom veľkého majstra a vedel vždy ako prvý predviesť teóriu v praxi.
Možno povedať, že to bol druhý taký rozhodujúci vplyv, ktorý
pôsobil na môjho brata.“
ANTON HAJMÁSSY ako ústredný tréner slovenskej atletiky so svojím zverencom Ing. Štefanom Molnárom. Medzi najvýznamnejších zverencov patrili (chronologicky podľa pôsobísk): Trnava: Vojtech Kováčik, Ivan Štefka, Dominik Kocinger, Alexander Zvolenský, Partizánske: Emanuel Jaššo, Stanislav Štefkovič, Helena Straková vyd. Ťavelová, Bratislava: Eva Lehocká vyd. Glesková, Ján Šteso, Viliam Lendel, Dominik Kocinger, Ivan Lacko, Ivo Schwartz, Štefan Molnár, Michal Baránek, Václav Voľný, Viliam Nedeljak, Ján Holčík, Ivan Hauskrecht, Peter Klekner, Trnava: Imrich Pivarník, Alfréd Morvay, Anton Javorka, Rastislav Hajnoš, Jozef Merica, Timotej Minarovič, Miroslav Šišovský, Juraj Szák, Anna Stachová vyd. Butková, Oľga Kubovičová vyd. Hajmássyová, Alena Kubovičová vyd. Erbová, Ľudmila Lovečková vyd. Hlaváčková, Oľga Vrláková vyd. Mrvová, Soňa Špaňová vyd. Noskovičová, Anna Krihová, Júlia Neštiaková, Eva Duchoňová vyd. Charfreitagová, Zuzana Moravčíková vyd. Marková, Gabriela Hanuláková, Zuzana Ďurovková vyd. Gerulová, Marta Novocká vyd. Bičianová.
Iným faktorom bola diagnóza, súvisiaca s jeho srdcom. Prekonal infarkty, podstúpil operácie, vždy sa vrátil k aktívnemu životu a do kruhu atlétov. Lebo jeho najväčšou láskou bola atletika a to činmi dokazoval do posledných chvíľ života.
Aktívnym pretekárom bol Anton Hajmássy najprv na gymnáziu do maturity v roku 1936. V rokoch 1938 až 1944 ako člen PTE Bratislava. Na začiatku sa stal juniorským majstrom ČSR v behu na 110m cez prekážky (1938). Ako svedčia jeho osobné rekordy, najlepší bol v šprintoch, v behu na 110 m cez prekážky, v skoku do diaľky a v trojskoku. Reprezentoval vo všetkých štyroch oficiálnych medzištátnych stretnutiach v období 1. Slovenskej republiky. Pedagógom a trénerom bol najprv na gymnáziu v Trnave ( od roku 1946), po preložení na Priemyselnej škole energetickej a strojníckej v Partizánskom (1949-1956). Potom pôsobil ako profesionálny tréner atletiky športovej základne pri TJ Slávia v Bratislave (1956-1961), napokon ako tréner z povolania pri TJ Slávia v Trnave, v tom ako vedúci tréner TSM (tréningového strediska mládeže) v rokoch 1974-1978.
Za trénerom Hajmássym bolo vidno výsledky na všetkých pôsobiskách, pričom si treba uvedomiť jeho handicap, keď musel začínať znova. Pripomeňme jeho najvýznamnejších zverencov osobitne.
Trénersky pôsobil na všetkých „poschodiach“ atletiky a na všetkých zanechal pečať kvalít naslovovzatého odborníka. V bratislavskej ére bol tiež šéftrénerom slovenskej atletiky, čo sa premietlo i do jeho účasti na reprezentačných výpravách ČSR ne ME roku 1954 v Berne a na ME roku 1958 v Štokholme.
V Partizánskom, kde bol nútene po preložení školskými orgánmi, zapríčinené nehodou jemu zverených študentov na lyžiarskom kurze, pričinil sa významne o vybudovanie dráhy a uskutočnenie medzištátneho stretnutia ČSR – Rakúsko v roku 1951. V Trnave sa mu podarilo vybudovať ženské družstvo, ktoré v rokoch 1967,1968 a 1969 bojovalo v kvalifikáciách o postup do 1. celoštátnej ligy. Sledoval okrem svojich obľúbených disciplín osobitne behy na stredné trate, z čoho vyplynul jeho návrh na zmenu rozsahu disciplín a súťažného poriadku vo vytrvalostných behoch dievčat, ktorý v roku 1971 predložil trénerskej rade SAZ.
Bol progresívnym trénerom a tiež predpovedal progres, v istých parametroch v ženskej atletike anticipoval budúce trendy.
Ako tréner prekonával Anton Hajmássy bariéry konzervativizmu nielen v behoch. Ba posun zaznamenal i v osobných názoroch, čo dokazuje jeho vývoj postoja k maratónskemu behu žien. Najprv neveril, že by ženy zvládli až taký extrém, avšak po prvých individuálnych výkonoch v šesťdesiatych rokoch a po prvých samostatných maratónoch žien v sedemdesiatych rokoch zmenil názor. Veď i to bol dôkaz otvorenosti voči vývoju. Zaslúžil sa tiež i o emancipáciu slovenskej atletiky v demokratizačnom procese koncom šesťdesiatych rokov, o vznik SAZ a paritné zastúpenie v ČSAZ.
Dôsledkom toho bolo i zaradenie A. Hajmássyho do čs. výpravy na ME roku 1969 v Aténach, čo bol pre neho istý spôsob rehabilitácie spolu s lekárom uvedenej výpravy MUDr. A. Binovským.
K trénerskej filozofii Antona Hajmássyho patril režim pravidelného, ba každodenného kontaktu trénera so zverencami. Bol dobrým a vzdelaným metodikom, ako by ináč dokázal viackrát začínať na nových pôsobiskách a vždy s novými adeptmi. Opakujeme jeho tvorivý princíp, raz vyslovený:
„ Na trénerskej robote je najpodstatnejšia a najzaujímavejšia možnosť, ba nevyhnutnosť tvoriť. Keby tej nebolo, dávno nie som v tejto funkcii.“
Bol to on, kto požičiaval záujemcom západonemecký odborný časopis Der Leichtatlet. Bol to on, kto posielal študujúcich zverencov na školenia trénerov a rozhodcov do Bratislavy. Koľkí si ešte pamätáme na kurzy v bývalých „švédskych domčekoch“ na Tehelnom poli? Bol to on, kto vybavoval a odporúčal na vyšetrenia zranených atlétov k MUDr. Jozefovi Gaburovi a k jeho chýrnemu masérovi Dežovi Rašlovi, či k MUDr. Jozefovi Horváthovi, alebo do zlatých rúk MUDr. Alexandra Bínovského, vtedy lekára v bratislavskom závode Palma a k MUDr. Gabrielovi Horváthovi do Piešťan.
Pri začiatkoch veteránskeho hnutia na Slovensku nezostal bokom ani prof. Anton Hajmássy. Akiste nie náhodou sa uskutočnila 1. Slovenská atletická veteraniáda v roku 1974 v Trnave. Clivé tóny piesne „Zahučali hory, zahučali lesy“ v podaní folklórnej skupiny z Cífera pri slávnostnom vyhodnotení v športovej hale patrili nielen účastníkom, ale i manželom Hajmássyovcom. On však v tom čase už ležal v nemocnici…
Po ďalšej operácii srdca a rehabilitácii sa zdravotný stav A. Hajmássyho natoľko zlepšil, že sa zúčastnil ako pretekár na 5. Slovenskej atletickej veteraniáde 26.9.1978 vo Svite. Bol spolu s Rudolfom Holzerom z Bratislavy iniciátorom i organizátorom seminára na počesť prof. Jána Hajdócyho konaného dňa 21.10.1978. Desať dní pred úmrtím… Naliehavosť tejto akcie ho trápila dlho, až sa napokon podarila.
„Musíme splniť naše poslanie, aby hodnota diela nášho
profesora nezostala niečím pominuteľným, zabudnutým.“
Čo zdôrazňoval, to i splnil.
S príslovečnou skromnosťou, bez vnucovania sa, svojou prirodzenou autoritou si vedel získať dôveru zverencov. Vždy prítomný na tréningu, bez ohľadu na ročné obdobie či počasie. Dôsledne v duchu svojho kréda:
„Neustály kontakt s jedincom je základom úspechu
trénerskej práce.“
V mnohých prípadoch splnili jeho odchovanci trénerove ďalšie krédo, aby sa stali plnohodnotnými ľuďmi. Platí i výrok o A. Hajmássym:
„Bol najlepším pokračovateľom v tradícii prof. Hajdócyho, bol skutočne príkladným nasledovníkom svojho trénerskeho predchodcu.“
Ocenení sa počas života dočkal iba čiastočne. Bol mu udelený titul Vzorný tréner (r. 1961) a Verejné uznanie za zásluhy o rozvoj čs. telesnej výchovy a športu II. stupňa (1967). Prvým podujatím, ktorým sa jeho nástupcovia a odchovanci prihlásili k jeho odkazu bol Memoriál Antona Hajmássyho v skoku do diaľky, ktorý sa koná od roku 1981 v rámci medzinárodného mítingu. Ďalším činom – satisfakciou bolo udelenie Ceny mesta Trnava in memoriam v roku 2004 pri 25. výročí jeho úmrtia. Čo je taktiež veľká pocta: od roku 2006 nesie štadión na Rybníku názov Mestský štadión Antona Hajmássyho.
Srdce tohto človeka – trénera, aj keď oslabené, vášnivo bilo pre atletiku. Raz sa napriek zákazu lekárov vybral na cestu s atlétmi na slovenský šampionát do Košíc. Na námietky mal túto odpoveď:
„Pozrite, keď ma to má chytiť, tak nech ma to chytí radšej na atletike, ako doma medzi štyrmi stenami.“ V jeho nekrológu sú i tieto jeho slová: „Nesníval o sláve, nepresycoval sa ňou. Presýtil sa však láskou k životu a k človekovi.“
Nebolo prof. Antonovi Hajmássymu dopriate dožiť sa dlhšieho veku, nebolo mu dopriate dožiť sa väčšieho úspechu zverencov ako napríklad medaily Zuzany Moravčíkovej zo svetového a európskeho šampionátu. Či to bolo málo alebo veľa, to ťažko povedať, isté je, že život vrchovatou mierou naplnil prácou pre iných. Konal v duchu maximy Antoina de Saint Exupéryho:
„Pochopil som hlboký zmysel obete: o nič ťa nepripraví, naopak, obohatí.“
