Londýn 2012 očami V. Gubrického

Už 30. novodobé letné olympijské hry, ktoré sa konajú v Londýne sú v plnom prúde. Aj keď sa atletické súťaže začínajú až 3. augusta, tak ako už začína byť zvykom, prinášame Vám informácie a fotografie priamo z diania, dokonca až zákulisia hier, ktoré nám sprostredkúva tajomník nášho atletického klubu Vladimír Gubrický.

Oslava britskej atletiky (4. augusta)

Náš posledný športový deň v Londýne sa začal návštevou známej londýnskej štvrte Notting Hill. Chceli sme vidieť najznámejší londýnsky trh, ktorý sa objavil vo filme s rovnomenným názvom. Presnejšie ide o trh na ulici Portobello Road. Tu boli natáčané scény z filmu a dokonca sme našli a nafotili i tie známe dvere z domu H. Granta a kaviareň, kde na rohu oblial Juliu Roberts s kávou. Trh je ozaj taký ako je vidieť vo filme a má svoju neopakovateľnú atmosféru. Dostanete tu ozaj všetko od ovocia po starožitnosti. Celá štvrť Notting Hill je veľmi vychytená. Na tradičnom sobotnom trhu tu však začalo byť k obedu už dosť tesno, pretože je turistami veľmi vyhľadávaný. Tak sme zašli na obed. No a z Notting Hill sme už nasadli na metro priamo do stanice Stratford do olympijského parku.

Tam bolo samozrejme ešte rušnejšie. V olympijskom parku je viacej športovísk a tak koncentrácia ľudí je značná. Príchod je organizovaný klasicky, ako v Pekingu, veľkou rozptylovou zónou. Od metra, ku vchodu Vás ženú obkľukami, aby nebol vytvorený na vstup veľký nápor. Na samotnej kontrole majú asi 200 vstupov s detektormi, čiže všetko šlo absolútne hladko, bez zastavenia. Vojaci a organizátori sú veľmi milí. V samotnom parku sa to neuveriteľne hemží návštevníkmi. Ľudia, ktorí odchádzajú zo športovísk a ľudia, ktorí prichádzajú vytvárajú obrovské mravenisko. Sú tu dva obrovské mekáče stále plné a veľký megastore olympic shop s radou okolo 300-400 metrov. Samotný olympijsky štadión je už na pohľad menší ako ten v Pekingu, ale i tak tvorí dominantu. Je riešený úplne inak ako jeho čínsky predchodca, ale to všetko bolo dobre vidieť v dokumente, ktorý pred hrami niekoľko krát šiel v tv. Štadión je zasadený do zeme a to čo vidíme zvonku je vlastne len druhé poschodie hľadiska. Je celé zmontované, nemá žiadne zázemie pod hľadiskom, tak ako bol zámer staviteľov, aby sa dal po hrach zmontovať a ostala by len spodná časť pre cca 20 000 ľudí. Tým, že je štadión celkovo menší a kapacita je pomerne vysoká (80 000), je poznačená aj kvalita a priestrannosť sedenia. Ale tie tri hodinky každý v pohode vydrží. Pravdou je, že načo stavať monstrózne diela, keď by potom nemali uplatnenie. Týmto spôsobom to organizátori vyriešili veľmi elegantne.

Keď sme sa usadili na svoje miesta, začala znieť obligátna olympijská pesnička od skupiny Muse. Nakoniec sa mi tá pesnička bude i veľmi páčiť :-). Budem ju mať asociovanú s olympiádou. Ale to už sa hľadisko zaplnilo a začalo sa pripravovať na dnešný program. Briti boli veľmi nabudení, v očakávaní istej zlatej od Jesicci. Program si nenechal ujsť ani premiér D. Cameron a princ William s manželkou Kate. Už od semifinálových behov na 400m prek. hľadisko vrelo pri každom britskom pretekárovi. Ale športovo fandilo aj ostatným. Vrchol samozrejme prišiel keď sa dostala na rad posledná disciplína sedembojárok. Keď sa na dráhe v poslednom behu ukázala Jessica Ennis, to už všetci stáli a oslavovali svoju hviezdu. A spôsob akým zabehla 800m bol impozantný. Nikdy som nezažil tak neuveriteľne hučať štadión a tí ľudia ju hnali k tomu, že v tom behu a rovnako i v celej súťaži nenašla premožiteľku. Do toho prišli diaľkari a keď Rutherford skočil 831 cm, ľudia už nevedeli čo so sebou. A nakoniec 10 000m mužov. Ako povedal domáci víťaz Farah, počas behu už bol unavený, ale keď ho ľudia povzbudzovali spôsobom, ktorý nikdy nezažil, našiel v sebe silu na víťazstvo.

V sobotu večer to bola oslava britskej atletiky. Ja im to ako usporiadateľskej krajine veľmi prajem. Tá atmosféra na štadióne, keď vyhrávajú domáci je neopakovateľná. Trochu v úzadí nakoniec ostala finálová stovka žien. Ale fanúšikovia i tej dali patričnú dôstojnosť. Jedna jediná vec ma večer mrzela a to, že nevyhlasovali víťazky sedemboja. Myslím že britská hymna v tomto prostredí by bola niečo, čo sa nedá zopakovať a zabudnúť. Ale zas nemôžeme mať všetko.

Po skončení sme čo najskôr opustili štadión a zahájili rýchlu ústupovú taktiku. Báli sme sa, ako to bude vyzerať, keď sa všetci diváci plus ľudia z olympijského parku vyvalia von na mhd. Organizátori to zas majú prešpekulované. Rozdelili ľudí na dva smery. Každý na inú stanicu. My sme šliapali asi 3 km a po celej ceste nás povzbudzovali dobrovoľníci a organizátori. Po tejto trase sa ľudia tak roztrúsili, že pri príchode na metro, kde sa križovali 3 londýnske trasy a vlaky chodili každé 2 minúty, sme sa pohodlne dostali na našu linku do poloprázdneho vlaku a po chvíli sme už aj sedeli. Zas im to vyšlo. Človek si síce trochu zanadáva, že musí toľko šliapať, ale tých 25 min. nikoho nezabije a za pohodlnú dopravu to stoji. Žiadne tlačenice ani nebezpečné situácie. Pred polnocou sme už boli doma.

Týmto sa skončila naša športová časť olympiády. Dnes si ešte prejdeme Londýn, dokúpime posledné drobnosti a večer niekde v centre na veľkej obrazovke pozrieme finále stovky mužov. Už sa nato teším. Zajtra sa snáď nejako pobalíme, zmestíme do váhových limitov a v utorok sa vidíme na štadióne. Nové tretry treba hneď vyskúšať.

Pretože - "Inspire a generation"

V. Gubrický

Guard horse parade (3. augusta)

Náš piatkový športový program na olympiáde bol pre nás športovou novinkou. Beach volleyball som v súťažnej forme ešte priamo nezažil. K tomu štadión v nádhernom prostredí, ktoré tu pripravili dával predzvesť ďalšieho zážitku. Beach volleyball sa odohráva priamo v centre mesta neďaleko od Buckinghamského paláca v Guard horse parade. Sú tam stajne kráľovských koní a v tom priestore, kde je teraz štadión bývajú ich prehliadky. Samotný štadión, ako môžete vidieť na fotkách vo fotogalérii, je komplet celý dočasne zmontovaný a zmestí sa doň 15 000 divákov. Vyzerá vynikajúco. Jednu tribúnku z neho by nám po skončení mohli dať.

Lístky sme mali na dva doobedňajšie zápasy. Organizátori to namiešali tak, že vždy sa hrá jeden zápas mužov a jeden zápas žien. Samotná atmosféra počas zápasu je vynikajúca. Moderátori neustále komunikujú s obecenstvom, stále hrajú pesničky a keď sa objaví nápis - make some noise - ľudia vždy okamžite zareagujú. Hlavne vtedy, keď moderátor povie že volali z Downing street 10 (pre mladších - sídlo britského premiéra, ktoré je hneď cez cestu), že či sa dnes hrá, keď je taký malý ruch. Počas každého prerušenia vybehne na piesok skupina mladých tanečníkov a pokračujú v zabávaní. Je to jedna veľká zábava a štadión je vždy plný.

Je to úplne super, že si človek takto môže pozrieť super výkony so super zábavou aj zo sortou, ku ktorej by sa inak na tejto úrovni ťažko dostal. Preto i tento rok, keď sme nemali toľko lístkov na atletiku, brali sme športy, ktoré sme ešte nevideli.
Včera však už začala atletika. Večer sme si ju ešte pozreli na veľkej obrazovke, na známom Piccadillz Circus a dnes sa na ňu chystáme. Chceme ísť do olympijského parku skôr, a pekne si všetko prejsť a nafotiť. Dnes bude na štadióne britské peklo pretože končí sedemboj žien a tam má Team GB svoju golden girl, ako tu nazývajú Jessicu Ennis. Ona je tu veľká hviezda, je jednou z tvárí olympiády a billboardy v meste, celostránkové fotky na prvých stránkach novín boli včera všade. GO JESS GO bolo heslo dňa a tie prekážky išla včera fantasticky. Verím že to dnes dotiahne do zlatého konca a my budeme mať zážitok.

Okrem športového programu máme samozrejme aj turistický. Včera sme sa šli previesť novootvorenou lanovkou EMIRATE ROYAL DOCKS, ktorá vedie od O2 arény do bývalých dokov k ExCEL London aréne (v tej sa odohráva 5 športov). Je z nej veľmi zaujímavý pohľad na Londýn. Dajú sa spraviť krásne fotky a kúsok nad hlavami Vám lietajú štartujúce lietadlá z dráhy letiska London city, ktorého štartovaciu dráhu vidíte z lanovky priamo pred sebou, čo by kameňom dohodil:-). Lanovka je tu celkom hit, je tam dosť turistov, otvorili ju len krátko pred olympiádou. Ale celé to prostredie bývalých dokov je úplne krásne spravené a prebudované na luxusnú štvrť na bývanie.

V sobotu sa okrem atletiky chystáme doobeda pozrieť známy trh na Notting hill. Snáď nám bude priať počasie. V piatok bolo krásne, hoci sa i tak cez deň objavilo pár kvapiek. To by nebol Londýn, aby aspoň raz za deň nezapršalo. Nikdy som si nemyslel, že sa môže v meste tak rýchlo meniť počasie, ako je to tu. Aj keď ešte máme program, už pomaly začíname uvažovať, ako sa budeme baliť domov. Vždy totiž kúpime nejakú maličkosť v meste a ono je toho zrazu toľko, že to vyzerá, že zas bude mat Ryan air problémy s našou batožinou... Len včera som kúpil dvoje tretry:-). Jedny pre Maroša a druhé uvidím, či použijem pre môj comeback:-). Keď tie tretry sú také pekné a za dobrý peniaz, atlét neodolá (Nike - 34 libier...):-))). Inak, nevidel som ešte športový obchod v centre nejakého mesta (tu je tento na Piccadilly Circus), kde majú 15-20 druhov tretier na rôzne disciplíny a za také ceny. Dokonca aj predavač čo to o nich vedel, lebo väčšinou nevedia ani načo sa to používa. Čiže nabudúce môžeme spraviť klubový výlet, aby sme si tu nakúpili tretry. Oplatí sa to:-).

V. Gubrický

Doba bronzová (2. august)

To bol zas dnes olympijsky deň . Zdá sa že pre nás nastala doba bronzová.

Plní našich očakávaní sme sa vybrali nám už známou trasou do areálu na divokej vode. Dnes tam bolo Slovákov snáď ešte viac ako v utorok, ale taktiež aj domácich, ktorí mali dosť finálových lodí. Na vstupe nás už organizátori rozoznávali podľa vlajok a hneď volali "zdravíme Slovensko". Na tribúne sa za mnou sediaci Angličan spýtal, že akú to mam vlajku. Po mojej odpovedi hovorí, veď vy ste na minulej olympiáde vyhrali všetko. Hovorím mu áno:-). Človek sa cíti veľmi fajn, keď sa môže za svoju krajinu niečím pochváliť. Súťaž sa už začínala a pred nami v rade ostali ešte voľne dve miesta. Pri jazde druhej posádky sa na schodoch zrazu objavil Michal Martikán s manželkou a deťmi a sadli si pred nás. Vzbudil v hľadisku mierny rozruch a samozrejme že sme túto situáciu hneď využili a spravili si s ním fotky. Bol ochotný a trpezlivo sa so záujemcami pofotil. Netrpezlivo sme už čakali na jazdu našich. Semifinále sme samozrejme brali len ako len taký rozjazd. Ale finále už bolo aj na tribúnach dosť hektické. Keď tí Angličania, neskorší víťazi, zajazdili ten výborný čas a fanúšikovia šli zošalieť. Keď nastúpili naši, čakali všetci, i domáci, že sú to budúci víťazi. No žiaľ, ako som videl rozkolísanú bránku vedel som že je zle a tribúny začali ešte viac hrmieť. Čakali na chybu súpera a tá prišla.
Čo nato povedať. Nechcem aby sa to zdalo ako športové rúhanie, ale chceli sme viac. Bol tam len jeden ťuk..jeden bezvýznamný ťuk. Tá šanca, ktorú dnes mali Hochšíci na zapísanie sa do histórie sa už nevráti, ale ako hovoria bratia Češi, človek mieni, Pán Boh mení... Je to šport a nemôžeme chcieť, tak ako to bolo v Pekingu, že by sme vždy vyhrali všetko.

Inak, tá atmosféra na tribúnach bola dnes ozaj cítiť. Briti, zastúpení v hojnom počte vytvorili fantastickú kulisu. Robili sa mexické vlny, proste zábava. Top zážitok dnešného dna bol, keď cely štadión spieval "God save the queen" v podaní niekoľkých tisícov nadšených fanúšikov je to niečo neskutočné. Aj mne išiel mráz po chrbte.

Po pretekoch sme ešte prehodili pár slov s V. Bezdíčkom, ktorý sa bol tiež na súťaži pozrieť a potom po starom známom chodníčku cez peknú prírodu späť na stanicu. Znovu organizácia na vysokej úrovni, všade dobrovoľníci, organizátori, mestskí policajti na bicykloch, štátni policajti fotiaci sa s turistami požičiavajúc im svoje tradičné vysoké čapice a na všetko dozerajúci policajti so samopalmi s ostrými. Všetko šlo úplne hladko, v Londýne sme boli do 30 minút. Na Oxford street sme si dali zraz s Jozefom Svátekom a ďalšími chalanmi Judo klubu AŠK Slávia Trnava, ktorý sa prišli pozrieť na súťaže juda. Hovorili, že dnes tam mali v hale aj Putina. Zašli sme s nimi samozrejme na jeden Guinness do írskeho pubu a neskôr porobili večerné fotky Londýna.

V piatok ráno ideme na beach voleybal do centra mesta. Tam sa teším a začína sa už aj atletika. Na tú však mame lístky až na sobotu, kedy je finále 100m žien. No a to bude vlastne posledný lístok, ktorý tu máme. V nedeľu je finále 100 m mužov a to si asi pozrieme niekde na veľkoplošnej obrazovke. Ak by sme chceli byt na štadióne aj vtedy, tak za lístok by sme dali asi toľko, koľko sme tu minuli doteraz dohromady...

Inak za tých pár dní Londýn prijal olympiádu úplne do svojho bežného rytmu, do svojho bežného fungovania, vžil sa s ňou. Aspoň ten dojem je taký.

Uvidíme či na tom niečo zmení začiatok atletických súťaži. Predsa len do olympijského parku bude chodiť viac ľudí. Ale už teraz sa začínajú v novinách objavovať oslavné články nad fantastickou organizáciou na adresu šéfa organizátorov Sebastiana Coea a na starostu Londýna Borisa Johnsona. Majú pravdu. Nech to tak vydrží do konca.

V. Gubrický

Dnes bola naša futbalová streda (1. augusta)

Avšak, začali sme ju pred poludním pred Buckinghamským palácom, kde sme si pozreli výmenu stráží a porobili nejaké tie povinné fotky. Už je tu v okolí všetko pripravené i na súťaže, ktoré sa tu budú odohrávať, respektíve tu budú štartovať - ak sa nemýlim chôdza a maratón, ale možno i niečo ďalšie.
Samozrejme nás pri tom sprevádzalo Londýnske počasie, znovu čo to spŕchlo, potom zas vyšlo slnko. Tuším sme tu doteraz mali len jeden deň, kedy vôbec nepršalo. Po obede a tradičných obchodoch ( inak tretry do 40 libier...), sme sadli na metro a zamierili do Wembley. Ono to mame vlastne po ceste domov, pretože bývame v piatom Londýnskom obvode tým istým smerom a od Wembley sme asi 4 zastávky metrom.

Náš atraktívny zápas Južná Kórea - Gabon mal výkop o 17.00. Keď som ešte doma zistil, na aký zápas ideme, mal som predstavu, že tu bude taká priemerná slovanistická návšteva. Avšak už cesta zo stanice na štadión nasvedčovala, že ľudí zvedavých na anglický národný futbalový štadión je viac. Štadión samotný je krásna, impozantná stavba. Je v podstate nový a veľmi moderný. Takže sú tam také samozrejmosti ako eskalátory, ktoré Vás vyvezú na vyššie poschodia a pod. Keď sme našli svoj vchod na tribúnu (vchod číslo 507), tak nás uchvátil pohľad na nádherný futbalový kotol. Boli sme skoro na najvyššom poschodí a preto sme mali tento nádherný výhľad. A čo človek nečakal, kotol bol plný divákov. Ako som sa v priebehu zápasu dozvedel, tak ich bolo presne 76 924. Do plnej kapacity (90 000) je to síce ešte dosť, ale i tak je to ako keby bola na futbale komplet Trnava aj s okolitými dedinami.

Inak, ako som sa dočítal v dnešnom London Evening Standard, včera vo Wembley na zápase žien Anglicko - Brazília padol britský rekord v návštevnosti na ženskom futbale: prišlo 70 584 divákov. ( inak v uvedených novinách rozoberajú aj najhroznejšie športové odevy olympiády a samozrejme sme tam... v spoločnosti Azerbajdžanu, Kolumbie, Číny a Ukrajiny. Pri našom odeve je len otázka: Really???)

Ale vráťme sa k futbalu. Čo ma trochu prekvapilo, pri takom počte ľudí, bola doteraz najslabšia prehliadka pri vstupe a nešlo sa vôbec cez detektor. Myslím, že týmto dosť riskujú. Čo sa týka samotného zápasu, tak to som bol tiež veľmi milo prekvapený. Zápas bol veľmi kvalitný, a aj keď skončil 0:0 bolo sa ozaj načo pozerať. Naša repre by tu asi dosť pohorela. Posielam samozrejme aj nejaké fotky, kde môžete vidieť ako to tam vyzeralo a taktiež je tam jasne vidieť, ako sa štadión vyprázdnil 10 minút po zápase! Samozrejme že sa vytvorila veľká rada smerom k metru, ale oni to tu už majú zmáknuté. Pekne ľudí porozdeľovala jazdecká polícia na koňoch, (mimochodom veeeľmi slušní a prívetiví - policajti i kone - každý z tisícov ľudí ich hladkal , samozrejme myslím kone :-) a oni sa ani nepohli) do jednotlivých zón, aby náhodou niekoho neušliapali a pomaly ich pekne lifrovala na prichádzajúce vlaky metra v intervaloch troch minút. Za hodinu a 20 min po zápase sme boli doma.

Inak, neviem či som spomínal, ale v metre sme mali jedno prekvapenie. Hneď prvý deň. Keď sme sa vyviezli do mesta a prestupovali sme, ako odišiel náš vlak tak sa pred nami objavil na stene veľký billboard - This is Slovakia (fotka je v galérií). Ostal som úplne paf, či dobre vidím. Slovensko má počas olympiády reklamu priamo v Londýne ako jeden z mála štátov (videl som maximálne ešte dva). Je to vec, ktorá ma veľmi potešila. Na tých nástupištiach stoja teraz ľudia z celého sveta...
Dúfam, že vo štvrtok prispejú k našej propagácii aj vodáci. Už by sme si tu radi pri vyhlasovaní víťazov i zaspievali. Tak sa snáď dočkáme.

V. Gubrický

P.S.: Teraz po polnoci som čítal článok na www.pravda.sk, že po polroku sa ozval exminister financií I. Mikloš a bola tam aj otázka, že kde sa mediálne stratil. Ja som ho v stredu stretol medzi divákmi v areáli na divokej vode. Predpokladám, že zajtra tam bude zase, tak ak potrebuje niekto z novinárov niečo odkázať som k dispozícii... ;-)

Olympiáda je rozbehnutá v plnom prúde (30.-31. júla)

A Londýn to zvláda s pokojom anglického gentlemana. Všetko funguje.

Náš druhý deň - pondelok - sme nemali žiadne lístky, tak sme absolvovali povinné turistické kolečko.
Mali sme šťastie na počasie, vykuklo slnko a nám vyšli pekné fotky pri veži Big Ben a z londýnskeho oka a z Tower bridge.
Zašli sme aj do Kráľovskej opery, kde je počas olympiády výstava olympijského múzea z Lausanne. Celkom sme sa nachodili ( v deň, keď nemáme lístky na športové podujatie, tak nemáme ani celodenný voľný lístok na dopravu). Samozrejme, že sme skončili na Oxford street, kde sme našli konečne dobrý Olympics shop.

Do utorka sme vstávali s medailovou nádejou, asi ako každý :-). Dopravili sme sa na Liverpool station a odtiaľ vlakom mimo Londýn, do areálu na divokej vode Lee Valley White Water Centre. Všetko išlo úplne v pohode, žiadny prepchatý vlak, boli sme tam skôr ako metrom doma. Z vlakovej stanice, v mestečku Cheshunt, je areál asi 20 minút chôdzou. Asi ako keď sa prechádzate v Kamennom mlyne okolo rybníkov. Krásne prostredie voľnej prírody.
Pekne disciplinovane sa všetci trúsili po chodníku na športovisko. Usporiadatelia mysleli dokonca aj na to, že ak by si to niekto rozmyslel a tresol sa z dlhej chvíle alebo od radosti z víťazstva do rybníka, tak každých niekoľko sto metrov bola na brehu skupinka záchranárov a potápačov s pripraveným člnom... po prechádzke v prírode sa zrazu pred Vami objavil celý areál s veľkými montovanými tribúnami. Bezpečnostnú kontrolu na vstupe majú dnes na starosti chlapci z RAF (kráľovské letectvo), a je klasická, ako každý pozná z letiska. Napriek tomu, že je tu niekoľko tisíc ľudí, všetko prebieha úplne v pohode, takmer bez čakania... neviem ako to tí ľudia robia.
Po malom občerstvení sme zaujali svoje miesta na tribúne. Teda zaujali, naše miesta tam neboli :-). V mieste sedadiel, na ktoré sme mali lístky, tam boli schody :-) niekto to celé zle očísloval... ale žiadny problém, boli tam iné voľné miesta, tak sme zaujali tie. Slovákov teda bolo na tribúnach dosť - úplná záplava slovenských vlajok. Už sme dokázali konkurovať francúzskym fanúšikom viac ako v Pekingu. Samozrejme, už tradične, súťaž si nenechal ujsť z pohodlia svojho miestečka na VIP tribúne aj náš najznámejší automobilový pretekár, ktorý býva v centre Bratislavy.
Čo sa týka samotnej súťaže, po semifinálovej jazde, ktorá sa M. Martikánovi moc nepodarila, sme dúfali v lepšie finále. A tak to aj bolo. Jazda bola famózna. Ale keď nastúpil Tony, tribúny sa začali triasť v základoch a francúzski diváci ho dohnali k fantastickému výkonu. Musíme športovo uznať, že dnes bol lepší. Keď posledný pretekár na trati taktiež zašiel životnú jazdu, na Michala ostal bronz. Už pri prvom pohľade bolo zrejmé, že bol sklamaný a vyzeralo to, že o ten bronz nemá ani záujem:-) aký rozdiel v porovnaní s Dankou Bartekovou. Vždy je to iný športový príbeh. Myslím, však, že časom to príde každému, že je to veľká vec.

Sem do areálu sa ešte vrátime o dva dni, kedy tu budeme mať dve želiezka v ohni, tak dúfame ,že šťastne pre našich športovcov.
Niekoľko tisícový dav sa po skončení súťaže rozplynul do pristavených autobusov a vlakov.
Večer sme znovu strávili pochôdzkou po Oxford street a potom metrom domov. Tmou sme vlakom prechádzali okolo osvetleného Wembley, ktorý vyzerá impozantne. V stredu sa už tešíme na futbal... zatiaľ môžete hádať na ktorý zápas ideme :-)

V. Gubrický

PS : ak niekto potrebuje niečo súrne priniesť z Olympic shopu, dajte vedieť. Napíšem ceny :-)

Olympijský Londýn (29. júla)

Po štyroch rokoch prišiel znovu ten olympijský čas. Po veľkom zážitku v Pekingu prišiel olympijský duch do Londýna. S očakávaním, čo nás tam čaká, som znovu vybral, doteraz starostlivo uloženú, slovenskú zástavu, zbalil pár potrebných vecí a sadol do lietadla.

Po prílete a nájdení toho správneho spojenia do piatej zóny Londýna a po zvítaní sa s česko-slovenskými krajanmi, ktorí tu pracujú a podelili sa s nami o ubytovanie, prišiel náš prvý olympijský deň v nedeľu.

Znovu sme sa metrom vybrali na druhý koniec veľkomesta, do Royal artillery barracks (kasárne kráľovského delostrelectva), v ktorého areáli sa odohrávajú strelecké súťaže tridsiatej novodobej olympiády.
Strelecký areál, ktorý tu vybudovali z väčšej časti len dočasne pre potreby olympiády, je krásny. Je tu niekoľko budov na streľbu na 10m, 25m a 50m z rôznych typov zbraní a vonku veľká tribúna s areálom na súťaže v streľbe z brokových zbraní.
Pri našom príchod práve prebiehala kvalifikácia skeet-u žien, kde sme mali našu medailovú nádej - Danku Bartekovú. Keďže však začalo pršať a priebežne bolo jasné, že Danka do finále v pohode postúpi, zašli sme do haly, kde sa práve všetko pripravovalo k finále žien na 10m vzduchovou pištoľou. Doteraz som bol presvedčený, že strelecké disciplíny sú dosť nuda a dlho trvajú. Táto olympijská súťaž ma však vyviedla z omylu. Perfektná hala plná divákov, veľké obrazovky ukazujúce hneď po každom výstrele všetko dôležité, neustále výborné moderovanie a povzbudzovanie divákov spravili zo súťaže dokonalý zážitok.

Potom však rýchlo prišiel čas pretekov, pre ktoré sme sem prišli. Vládlo typické anglické počasie, keď sa v troch kolách kvalifikácie vystriedalo slnečné teplé počasie, zamračené, a napokon hustý dážď. Ešteže som si zobral nepremokavú bundu a dobrý pršiplášť. Našťastie pred finále sa to všetko uklúdnilo a bolo príjemne. V plnom hľadisku bolo aj zastúpenie Slovákov slušné. Všetci verili, že to pre nás dopadne dobre. Rovnako i ja, keďže som mal so sebou našu "šťastnú" vlajku, ktorá so mnou oslavovala všetky naše zlaté medaily v Pekingu. Avšak hneď zo začiatku to Danka zdramatizovala a až do konca to boli pekné nervy. Doma ste to určite videli. Atmosféra bola vynikajúca, ľudia živo fandili a po skončení, pre nás šťastným rozstrelom, anglickí diváci, vidiac v našich rukách slovenské vlajky, nám gratulovali. Super atmosféra, prajní ľudia. To sa dá takto prežiť asi iba tu. Najlepšie vystihla naše pocity jedna anglická dáma, ktorá mi pri odchode z hľadiska povedala "You must be very proud". Áno bol som veľmi hrdý. Som rád, že mám toľko šťastia na slovenské medaily. Vždy je to neuveriteľný a neopakovateľný zážitok, byť priamo pritom.
Po skončení som ešte prehodil pár slov s A. Juckom, ktorý sedel kúsok od nás v sekcii pre televízie. Povedal som mu, že bolo šťastie, že takúto dramatickú súťaž moderoval v televízii práve on, pretože podľa mňa to vie asi najlepšie. Snáď mi dáte za pravdu.

Inak, pre zaujímavosť, prenosy do celého sveta z komplet celého streleckého areálu zabezpečuje množstvo technikov, kameramanov a ďalších pracovníkov a všetci majú na tričkách nápis "Olympiad broadcasting services". Na moje prekvapenie však všetci hovoria po slovensky :-). Ako som sa od nich dozvedel, celý tento team sú naši ľudia (asi z STV), ktorých si najala americká spoločnosť vlastniaca vysielacie práva. Takže, v týchto veciach to vedia na svetovej úrovni aj naši ľudia.
Cestou späť sme sa zastavili vo štvrti Greenwich. Žiaľ, známe observatórium je počas olympiády zatvorené. Ale i tak je čo pozerať v tejto príjemnej štvrti. Na každom väčšom priestranstve je tu veľkoplošná obrazovka, kde ide stále priamy prenos, okolo kopa stoličiek , ľudia sa zastavujú, pozerajú prenosy a je tam perfektná atmosféra. Olympiáda je všade na ulici.

Prvé dojmy z Londýna sú veľmi pozitívne. Bola síce nedeľa, takže doprava fungovala absolútne v pohode, nikde žiadne davy, všetko išlo hladko. Všade na nástupištiach je veľa pracovníkov metra a policajtov, ktorí veľmi radi pomôžu, usmejú sa, prehodia zdvorilostne otázky a na samotnom športovisku a v jeho okolí je veľa dobrovoľníkov vo veku od študentov po zrelých dôchodcov. Stále sa usmievajú, pýtajú sa ako sa nám súťaž páčila, aký sme mali deň a ukazujú cestu zo športoviska až po stanicu metra.

Ak by som to mal zhodnotiť jedným slovom, asi by som použil uvoľnenosť alebo pohoda. Žiadny strojený perfekcionizmus. Na pohľad, každý z domácich si to užíva, je uvoľnený, milý. Je to veľmi, veľmi príjemné. Zatiaľ ma tou atmosférou Londýn úplne dostal.

FOTO V. Gubrického zo súťaže skeetu žien